Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná
Rimavská SobotaHľadať
 
 

Na koho to slovo padne v Rimavskej SoboteVytlačiť
 

Jedna z najúspešnejších slovenských divadelných hier postavená na pätici oduševnených výkonov prichádza na naše pódium! Lukáš Latinák, Juraj Kemka, Marián Miezga, Róbert Jakab a Vladimír Kobielsky sa predstavia v grotesknom príbehu piatich indivíduí uzavretých v jednej miestnosti v spoločnosti jedného revolvera. Kto ho má, ten má moc. Avšak každý má o nej svoju vlastnú predstavu. Predstavenie, ktoré sa môže pýšiť cenou DOSKY ako Objav sezóny, vypáli jeden gag za druhým, až kým nepadneme od smiechu.

Inscenácia Na koho to slovo padne pôvodne vznikla ako ročníková práca na Vysokej škole múzických umení pred dvadsiatimi rokmi. Naštudovali ju piati mladí herci Latinák, Kemka, Miezga, Jakab a Kobielsky v réžii Petra Mankoveckého. Dramaturgiu vytvoril Peter Pavlac, autorom pôvodnej hry je maďarský spisovateľ, dramaturg a dramatik Gábor Görgey. Neskôr si ju pod krídla vzalo Divadlo Astorka Korzo´90. Za dve desaťročia precestovala inscenácia svet a s úspechom ju uviedli v USA, Austrálii, Srbsku, Maďarsku či vo Francúzsku.

15. 1. (pondelok)

Dom kultúry v Rimavskej Sobote

Štart: 19:00 hod.

Vstup: bit.ly/NaKohoToSlovoPadne

event: https://www.facebook.com/events/138948543415820/

nakohotoslovopadne1.jpg

Na koho to slovo padne je nadčasová a stále aktuálna hra

Jedna z najúspešnejších slovenských divadelných hier Na koho to slovo padne postavená na pätici oduševnených výkonov príde na pódium Domu kultúry v Rimavskej Sobote! Lukáš Latinák, Juraj Kemka, Marián Miezga, Róbert Jakab a Vladimír Kobielsky sa v pondelok 15. januára predstavia v grotesknom príbehu piatich indivíduí uzavretých v jednej miestnosti v spoločnosti jedného revolvera. Kto ho má, ten má moc. Avšak každý má o nej svoju vlastnú predstavu. Predstavenie, ktoré sa môže pýšiť cenou DOSKY ako Objav sezóny, vypáli jeden gag za druhým.

Hru Na koho to slovo padne hrávate roky a patrí k najobľúbenejším. V čom je čaro tejto hry, že jej Slováci ostali verní aj po rokoch?

Róbert Jakab: To by bola skôr otázka na našich divákov. V januári to bude dvadsať rokov, čo hráme túto hru. Začiatok siaha na naše štúdium na Vysokej škole múzických umení, kde sme túto hru naskúšali s režisérom Petrom Mankoveckým. Sprevádza nás od začiatku našej profesionálnej kariéry a odvtedy nám veľmi primkla k srdcu. A je veľkým šťastím, že Vlado Čierny ju zobral do Astorky, pretože tak môže žiť ďalej. Táto hra je pre nás veľmi špecifická v tom, ako blízko k nám má. Z hľadiska témy, že v hre koluje zbraň a stále má v rukách moc nejaký iný prototyp človeka  si myslím, že bude aktuálna stále. Keď bol jej maďarský autor Gábor Görgey na 200. repríze, tak nám povedal, že sa veľmi teší, že sa jeho hra prekladá do rôznych jazykov a že je o ňu záujem. Ale že je z toho zároveň aj trochu smutný, pretože jej téma je taký smiech cez slzy.

 

Hru ste naštudovali ešte ako študenti. Ako ste sa k nej dostali?

R. J.: K tejto hre sme sa dostali náhodou. Ďuro Kemka ešte predtým robil a hral v Martinskom divadle, kde sa hrávala hra Ide Pešek okolo. Jemu sa to veľmi páčilo, tak to doniesol Petrovi Mankoveckému, ktorý bol v tom čase doktorantom na škole. A potom to už bolo vybavené.

 

Keď ste s hrou začínali, Slovensko vyzeralo inak a doznievali krušné časy, parlamentné voľby v 1998 priniesli na post premiéra Mikuláša Dzurindu. Aké reakcie ste mali v začiatkoch s touto hrou? A aké ich máte dnes?

R. J.: Reakcie sú stále rovnaké, či to hráme doma alebo vonku. Tá hra je nadčasová a myslím si, že v každej jednej dobe si nájde svojho diváka. Nie sú v nej žiadne politické narážky, preto je jedno, či to hráme teraz, v minulosti alebo to budeme hrať o desať rokov. Tým, že je hra nadčasová, je stále aktuálna.

 

Aký odkaz ponúka dnes?

R. J.: Ja by som budúcim divákom, ktorí túto hru ešte nevideli, odporúčal k nej pristupovať najmä z toho hľadiska, že si v nej každý nájde prototyp toho svojho “mocipána” zneužívajúceho moc. A myslím si, že to sa deje v každej dobe.

 

S inscenáciou ste sa dostali aj do zahraničia, uviedli ste ju v USA ,ale aj napríklad v Maďarsku, odkiaľ pochádza jej autor. Aké ste mali odozvy za hranicami?

R. J.: V zahraničí sme mali výborné ohlasy, hrali sme ju aj v Kanade, v Austrálii či vo Francúzsku. Vonku boli tie odozvy boli vrelejšie, pretože sa ľudia tešili, že za nimi prišlo kvalitné a slovenské divadlo. Keď sme hrali v Maďarsku, potom vystúpil na pódiu aj autor hry. Bol to veľmi sympatický pán a pre nás to bol mrazivý zážitok, že tam bol autor hry, ktorá nás sprevádza tak dlho. Lipli sme na každom jeho slove.

Cestovanie na vystúpenia nielen za hranice, ale do rôznych miest Slovenska isto prináša aj množstvo zážitkov. Spomeniete nejaký, pri ktorom sa ešte stále rozosmejete?

R. J.: Ja som mal jeden taký špeciálny zážitok, keď sme hrali v nejakom meste. Na konci hry sa dostávam k zbrani ja a Lukáš Latinák mi ju teda predáva. Vtedy ju trochu hodil a rozbil mi tým hlavu. Hru som dohral tak, že mi po tvári stekala krv. Musel to byť veľmi dramatický zážitok pre divákov, ktorí museli premýšľať, ako to hrám a odkiaľ mi tá krv tečie. Myslím si, že nikto ani náhodou nepremýšľal o tom, že mám naozaj rozbitú hlavu. Takže keď som dohral, šiel som rovno k doktorovi, aby mi zašil hlavu. A aj tam to bolo výborné. Vtedy sme ešte neboli takí známi, a tak som mu vysvetľoval, že mi kolega hodil zbraň do hlavy a myslím si, že vtedy vôbec netušil, že sa rozpráva s hercom. Musel si o mne kde čo myslieť. Ale tých bizarných zážitkov máme s tou hrou mnoho.

Zdroj: Soňa Hrúziková, Kulturmarket s.r.o.

 


 
 

dnes je: 20.10.2018

meniny má: Vendelín

Rimavská Sobota a jej klenoty

webygroup
English version
Magyar verzió
ÚvodÚvodná stránka